Sr. Jozafáta Anna Hámorská sa narodila 6. novembra 1921 v Porube pod Vihorlatom. Vo svojej rodnej dedine ukončila aj ľudovú školu. Jej srdce bolo naplnené túžbou po Bohu zasvätenom živote, preto ju jej rodičia už ako štrnásťročnú odviedli do kláštora sestier baziliánok v Užhorode. V kláštore ukončila meštiansku školu, ako aj učiteľský ústav. Rodičia ju v jej rozhodnutí povzbudzovali k vytrvalosti až do konca. Po ukončení maturity bola preložená na Slovensko do Prešova, kde si urobila nostrifikačnú skúšku, aby mohla vyučovať na slovenských školách.

V roku 1945 ju ctihodná matka Magdaléna Humenjuk posiela s ďalšími dvoma sestrami na južný Zemplín do Sečovie, medzi slovensky hovoriacich gréckokatolíkov, kde vyučuje na meštianskej škole slovenský jazyk, ruský jazyk a dejepis. Jej apoštolát v tomto meste sa zakrátko končí, keď sú v auguste 1950 sestry z kláštora násilne vyvezené.

Sr. Jozafáta bola vyvezená do Kostolnej pri Trenčíne, kde pracovala v továrni Merina. Po roku bola s inými sestrami vyvezená do Krasnej Lipy a Medziměsti u Broumova v Českej republike. V roku 1954 bola presunutá do Svitav, kde pracovala v ústave s mentálne postihnutými ženami. V roku 1970 bola s malou komunitou svojich sestier určená na prácu v domove dôchodcov v Smilkove u Benešova.

Po ukončení pracovného pomeru ju komunistický režim premiestnil do Charitného domova sestier sv. Hedvigy do Mukařova pri Prahe. Na tomto mieste mala s inými sestrami, podľa predpovedí bývalého režimu, ukončiť svoju pozemskú púť.

Avšak prichádza pád totalitného režimu a sestry sa môžu slobodne vrátiť do svojej krajiny. Sr. Jozafáta bola medzi sestrami, ktoré sa na Slovensko vrátili ako prvé.

30.mája 1990 prichádza sr. Jozafáta na pozvanie miestneho správcu o. Milana Tomáša spolu s piatimi sestrami do Trebišova. Tu sa aktívne podieľa na práci v školskej a farskej katechéze,a na službe v chráme. V rokoch 2001 – 2003 žila a pôsobila v komunite sestier v Bratislave. V r. 2005 bola preložená do materského domu v Sečovciach, kde v tichu a modlitbe prežívala obdobie svojej staroby. Od r. 2007 bola pripútaná na lôžko.

Kríž svojej bezmocnosti a úplnej závislosti niesla odovzdane, trpezlivo a bez reptania. Často sme prichádzali k jej lôžku prosiť o modlitbu a načerpať pokoj, ktorý bol plodom jej živého vzťahu s jej Nebeským Ženíchom.

Svoju pozemskú púť, posilnená sviatosťami, ukončila 1. novembra 2014.

Večná jej pamiatka!