Ako sa dostala naša rehoľa na Slovensko

Na Slovensko prišlo 19. 3. 1922 päť sestier z materského domu z haličského mesta Svätý Stanislav. Pozval ich generálny vikár Dr. Mikuláš Rusnák do Prešova. Boli to sr. Magdaléna Humenjuk, sr. Irena Oleksjuk, sr. Ahneta Cenkner, sr. Bazilia Hlibovická a sr. Markiána Matiaš. Tie prevzali výchovu gréckokatolíckych dievčat, najmä z radov stredoškolskej mládeže, ktorá študovala na cirkevných školách.

Otcovia biskupi Pavol Gojdič OSBM a Dionýz Nyáradi pomáhali sestrám. Internát otvorili už 1. novembra 1922, kde sa prihlásilo 40 dievčat. Na istý čas bol internát a kláštor umiestnený v biskupskom paláci v Prešove. V roku 1929 poskytla prešovská eparchia sestrám nový dom s menším parkom a záhradou na Francizciho ulici 19 v Prešove. Tam umiestnili kláštor s internátom a v roku 1932 pribudovali kaplnku a nové miestnosti.

Spoločenstvo sestier sa postupne rozrastalo o ďalšie nové rehoľné povolania. Tak v roku 1938 poslali sestry do Medzilaboriec, v roku 1945 do Sečoviec a po skončení II. svetovej vojny do Svidníka a Stropkova. Sestry baziliánky sa venovali výchovnej a vzdelávacej činnosti detí a mládeže.

Príchod sestier baziliánok na južný Zemplín

Ctihodná matka Magdaléna Humenjuk bola osobnosť, ktorej veľmi záležalo na záchrane duší. Túžila, aby sestry baziliánky pracovali aj medzi gréckokatolíkmi hovoriacimi po slovensky. V roku 1945 sa jej podarilo poslať prvé tri sestry do Sečoviec. Boli to sr. Pavlína Vasilková, sr. Pachomia Petríková a sr. Jozafáta Hámorská. Veľkú zásluhu na príchode sestier do Sečoviec mali otcovia baziliáni, ktorí v tom čase pôsobili v baziliánskom kláštore v Trebišove – o. Šebastián Sabol, o. Polykarp Oleár, o. Polykarp Bulik.

Po dohovore s krajským inšpektorom Sčerbikom dostali dve sestry dekréty učiť na meštianskej škole a jedna v materskej škôlke v Sečovciach. Z Prešova do Sečoviec prišli sestry 19. septembra 1945. Sr. Pavlína Vasilková začala vyučovať matematiku a fyziku, sr. Jozafáta Hámorská dejepis, ruštinu, slovenčinu, sr. Pachomia Petríková učila deti v materskej škole.

Otec predstavený Polykarp Oleár sa sestier ujal a s veľkou obetavosťou im pomohol s ubytovaním na Kochanovskej ulici blízko školy. Keď videl tri sestry prichádzať s veľkým krížom pre kaplnku, privítal ich slovami: „Kríž si nesiete? Krížov v živote budete mať dosť.“ Jeho prorocké slová sa začali o krátky čas aj plniť.

Pracovné pole v Sečovciach bolo veľmi krásne, zvlášť práca s mládežou, ktorá húfne prichádzala za sestrami do kláštora po vyučovaní. Sestry im venovali svoj čas i schopnosti. Učili ich spievať cirkevné piesne, šiť na šijacom stroji, vyšívať ručné práce a pod.

„Kríž si nesiete? Krížov v živote budete mať dosť!“

Písal sa rok 1950. Politické pomery sa zhoršovali zo dňa na deň. Ťažké časy nastali pre všetky rehole na Slovensku. Povrávalo sa, že sestry majú z kláštorov odvážať, ale nikto nevedel kedy a kde. Sečovskí veriaci dávali pozor na svoje sestry, najmä v noci. Veľké prekvapenie prišlo 30. augusta 1950 na poludnie. Polícia obsadila dom a zaplombovala ho, sestry naložila na nákladné auto a na večer ich odvážala do neznáma. O niekoľko dní sa ocitli v Kostolnej pri Trenčíne, kde už boli sústredené mnohé sestry z učiteľských reholí. Bola im pridelená práca v továrni Merina. Po jednom roku boli všetky vyvezené do Čiech a premiestňované z miesta na miesto.

Komunita sestier zo Sečoviec putovala po miestach Krásna Lipa, Meziměstí u Broumova, Rumburk, Wansdorf, Svitavy, Smilkov u Benešova, Mukařov pri Prahe. Práceschopné sestry pracovali v ťažkých podmienkach v továrňach na spracovanie ľanu, bavlny a výroby pančúch. V roku 1954 ich politický režim premiestnil na pracovné miesta do Ústavu sociálnej starostlivosti pre oligofrenné ženy v Svitavách v okrese Hradec Králové. Takmer 37 rokov sa venovali sestry tejto neľahkej službe.

Počas Dubčekovej éry (1968 – 1969) sa mnoho mladých dievčat zo Slovenska rozhodlo kráčať cestou rehoľného zasvätenia, a tým sa rady sestier baziliánok dvojnásobne rozrástli. Veľké utrpenie prinieslo svoje bohaté ovocie. Z väčšieho počtu sestier sa vytvorili dve komunity. V roku 1974 bola skupina šiestich sestier preložená do Smilkova pri Benešove na ťažkú a zodpovednú prácu v Domove dôchodcov. Komunistický režim ich v roku 1986 preložil do Charitného domova sestier sv. Hedvigy do Mukařova pri Prahe. Na tomto mieste mali podľa výpočtov bývalého režimu ukončiť svoju pozemskú púť. Skupina ôsmich sestier pokračovala vo svojej práci v ústave s duševne postihnutými ženami v Svitavách. Práca bola náročná na psychické i fyzické zdravie, mnohokrát znevažovaná zo strany totalitného režimu a pod prísnou kontrolou vtedajším systémom nasadených ľudí.

Avšak snaha komunistov zničiť vieru v Boha, ubiť dôstojnosť človeka i ľudského ducha nebola korunovaná úspechmi. Sestry Rádu sv. Bazila Veľkého riskovali vlastný život v neľudských podmienkach. V priebehu niekoľko desiatkov rokov protináboženského teroru zachovávali v sebe a udržiavali aj v iných živú vieru v Boha i v Katolícku cirkev.

Návrat sestier baziliánok na Slovensko.

Po páde komunistického režimu nastal čas vrátiť sa do vlastných kláštorov a medzi svoj veriaci ľud. Sr. Jozafáta Hámorská túto významnú udalosť zaznamenala v baziliánskej kronike takto: „Nadišlo Božie zmilovanie aj pre Československú republiku, keď 17. novembra 1989 prebehla tichá, nekrvavá zamatová revolúcia a priniesla aj nám náboženskú slobodu, že sme sa mohli vrátiť na naše drahé Slovensko. Nastal čas obnovy zasväteného života cez modlitbu, apoštolát a obety, čas venovať sa tým, ku ktorým nás posiela dobrotivý Boh.“

Po štyridsaťročnom putovaní v exile sa sestry s radosťou vracajú na rodné Slovensko.

Ako prvé sa vrátili sestry z Mukařova pri Prahe. So súhlasom otca biskupa Jána Hirku a miestneho správcu Milana Tomáša sa usadili v gréckokatolíckej farnosti Trebišov. Uskutočnilo sa to 30. mája 1990, takmer pol roka po páde totalitného režimu. Za pomoci dobrých veriacich si zakúpený dom rýchle zrekonštruovali a začali s apoštolskou pracou vo farnosti.

Komunita sestier baziliánok zo Svitav sa do Sečoviec presťahovala neskôr a po etapách. Prvé dve sestry prišli 20. januára 1991 na pozvanie duchovného otca Pavla Tirpaka a hneď začali s vyučovaním náboženstva na školách. Ďalšie sestry pricestovali v prvej polovici mája a posledná skupina prišla 6. júna 1991. Splnilo sa tak túžobné očakávanie našich veriacich a duchovného otca Pavla Tirpaka, ktorí sestry s veľkou láskou prijali a ochotne im pomáhali pri počiatočnom zariaďovaní zakúpeného domu.

Naša rehoľa sa najprv musela znovu obnoviť po komunistickej tyranii a postupne sa rozvíjala. Naše sestry z USA pomáhali v čase slobody rozvíjať baziliánsky rehoľný život, formáciu a písať smernice.

Viceprovincia sv. Cyrila a Metoda v Sečovciach

Bola založená Generálnou kúriou najprv ako Delegatúra sv. Cyrila a Metoda 8. mája 1994. Tá bola 30. januára 2001 povýšená na Viceprovinciu sv. Cyrila a Metoda. Sestry vyučujú náboženstvo na štátnych i cirkevných školách, pomáhajú vo farnostiach výzdobou chrámov, šitím kňazských rúch a liturgických potrieb, vedením detských speváckych zborov, biblických krúžkov a pod.

V súčasnosti je našou veľkou túžbou vyprosiť pre Viceprovinciu nové rehoľné povolania, zdokonaliť svoj duchovný život, ktorý bude prepojený s apoštolátom. Spoločným úsilím chceme prispieť k väčšej sláve Božej a cti presvätej Bohorodičky, ako aj k dávnej sláve baziliánskeho rádu.